náhĺadov na bežný kolobeh sveta. Cesta mojho vnútra by bol životopis. Toho by som vás však rád ušetril. Ale niekolko poznámok musím predsa spomenuť. Vyrástol som v prostredí, ktoré mi dalo náboženskú výchovu priemerněho kresťana. Čo som videl okolo seba boly viac menej ' r prazdne, vnutra se netýkajuce formality. Prišly roky študia, literárnych ambícií a viery v revolučnu obnovu sveta. Cez tieto sa však tiahnu periody duševnej depresie, prázdnoty a svetabolu, ktoré dnes chápem ako celkom oprávnené. Svoje tiesne a samotárske bôle som však často zaniesol do pološera liptovských smrčín, kde sa v tichom dumaní rozchádzaly. Boly to prvé neartikulované modlitby duše bez slov. Poznal som sa však s človekom, ktorý o sebe hovorieval, že je obyčajný „pražský Pepa". Prechádzky a rozhovory s ním otvorily mi nové vyššie obzory života. Priviedol ma na študíum indickej mystiky, z ktorej bol skok do kresťanskej a vudkrafterskej mystiky. Vedecký skepticizmus ustúpil navždy hrejivému optimizmu a idealismu detstva. Porozumel som poslaniu duchu detstva. Pohopil som ducha vudkraftu. V minulých šiestich rokoch a menoviteo 'od r.1943 /odkedy som bol v boji s okupantami ako partizán/ moja viera vo vudkraft sa len utvrdila. Vudkraft učí nás, že treba pochopiť ducha našeho ideálu a uskutečňovať ho krok za krokom, až sa konečne stane naším celým životom. Učí nás chápať takto aj náboženstvo, ktoré potom nebude hromadou myšlienok, alebo náuk, ale uskutečnením Božieho slova, nielen hovorom alebo teo-
-5-
